Žena je ako ruža. Toto krehké no zároveň silné dieťa prírody v nás pri jedinom pohľade vyvolá všemožné pocity. Prídu za každým, keď sa na ňu znova pozriete. Krvavočervené lupienky jej nádhernej koruny vábia svojou zmyselnosťou, no pritom sú jemné a tak ľahko sa im dá ublížiť. Stačí trošička nepozornosti, bezcitnosti a rubíny sa rozplačú. Kvapôčky krvi sa nezastaviteľne valia silnejším prúdom, až zostane biela. Slnko sa ju pokúša oživiť. Jeho lúče na chvíľku vyplnia to prázdno a zafarbia ju na žlto. Žiari pokojom a kľudom. Teplý letný dážď zmije spomienky na útrapy. Spolu s pánom dňa privolajú dúhu. Ponúkne znovuzrodenému kvietku späť jeho farbu. S radosťou, no aj obavami príme tento nečakaný dar. Vyvinie sa doružova a do okolia prenikne plnohodnotná a vyrovnaná.
Príde noc a na oblohe sa objaví brat jej záchrancu. Na zemi zbadá mäkké svetielko. Prizrie sa lepšie a uvidí takú očarujúcu krásu, že fascinovaný na chvíľku onemie. Nežne ružičku preberie s pekných snov. Ponúkne jej takú farbu, akú nemá žiaden iný kvet na svete. Chce aby patrila do jeho nočného kráľovstva. Pomaly sa do nej vlieva neznáma farba. Cíti nové pocity. Na obzore začnú krajinu pretkávať zlatisté nitky. Prichádza deň. Malý kvietok pozdraví svojho priateľa. Slnko sa udivene a zhrozene zadíva na svoju chránenkyňu. Už pred ním nebola nevinná ružová. Teraz ju zdobila zamatovočierna. Chcel ju pokarhať. Prečo to dopustila? Už nebola jeho. Ruža sa cítila ukrivdene. Nepáčilo sa jej ako ju stále niekto ovplyvňuje a chce vlastniť. Svoju zraniteľnosť a slabosti ukryla a ochraňuje ich tvrdými a nemilosrdnými tŕňmi, ktoré pokrývajú celučičké telo ako pancier. Stále jej pribúdajú nápadníci, ale ona už nemá záujem. Sklamala sa. Nikomu už neverí a nechce veriť. Bojí sa zrady.
Ľahké smaragdovozelené lístky zdobiace útlu, bezchybne hladkú stonku, jej zľahučka hľadí vietor, keď sa zase raz pokúša o lichôtky. Akoby si neuvedomil, že tie listy, čo tak rád a neprestajne zahrňuje pozornosťou, na okrajoch dotvárajú maličké zúbky. Pri každom dotyku sa doňho zarežú ako britvy. Myslel si snáď, že keď podstatu chránia tŕne tak zvyšok nechá len tak napospas zvrhlíkom? Nápadníci už úplne strácajú pre ňu hlavu. Každé ráno dostáva šperky v podobe kvapiek rosy, ale aj tak nepoľaví. Pána vody je jej ľúto. Bol k nej ako jediný milý a nič zato nečakal. Aspoň nenápadne si predávajú správy cez tajuplné vodné útvary. Myšlienky sa nimi pomaly prelínajú, ako škvrny atramentu...
Kráľovský dvor ležiaci jej pri nohách ju neprestajne obklopuje z čistého úžasu nad tým nevídane geniálnym pôvabom. Nikdy nie je sama, ale v duši má prázdnotu a je osamelá ako nik na svete. V temnote smútku čaká, kým naplno duševne zažiari.